Babičky a dedkovia v škole
Tak, ako je už dobrým zvykom v našej ZŠ v Dolnom Badíne, zorganizovali sme aj tento rok program pre starých rodičov našich žiakov.
Bola to veľká udalosť, ktorej predchádzalo množstvo príprav: vytlačili sme pozvánky na meno každého žiaka školy, na každom predmete sa veľa rozprávalo, diskutovalo. Pri tvorbe rodokmeňa sa žiaci zamýšľali nad minulosťou, opisovali najkrajší zážitok so starými rodičmi, vyrábali darček, pracovalo sa na prednese básní, na dramatizácii scénok...
Na hostí sme netrpezlivo čakali. Cez vstupné dvere našej školy prichádzali babky a dedkovia s úsmevom. Už pri príchode sa im rozžiarili oči očakávaním a spomienkami. Spomienky – tie už v ich veku majú veľkú váhu. Teraz to bolo iné, najmä pre starých rodičov prváčikov. Zažili niečo nezabudnuteľné – videli svoje vnúčatá recitovať, spievať, hrať v scénkach... Odrazu nejedna tvár znežnela a oči sa zaslzili. Videli, že ich úsilie a všetko obetovanie v živote stálo za tento pocit – pocit radosti a hrdosti na svojho potomka. V tejto rodinnej atmosfére mal nejeden hosť pocit, že je potrebným, milovaným členom rodiny, aj keď to počas celého roka v dnešnej uponáhľanej dobe tak často nepočuje. Program trval hodinu a my učitelia sme do neho nezasahovali. Moderátormi boli dvaja štvrtáci – Viktória Drozdíková a Filip Marunčiak.
Dôvera, pomoc, bezpečie – to je trojica podstatných mien, ktoré mi napadnú, keď myslím na svoju starú mamu. Je samozrejmé, že každý z nás si nájde iné slová vo svojej slovnej zásobe. Je len na nás - dospelých, aký vzťah si vytvoríme k deťom. Každé dobré slovo, skutok, záujem sa premení na krásnu spomienku a dobrý pocit. A je jedno, koľko máme rokov, vrások v tvári. Ďakujem touto cestou všetkým, ktorí zavítali do našej školy a našli si čas na svoje deti, vnúčatá, možno aj pravnúčatá.
